Pri uplatňovaní adaptívneho spôsobu učenia sa študenti postupujú individuálnou cestou. Začiatok je pre všetkých žiakov rovnaký, ale v závislosti od toho, či úspešne vyriešia úlohu, postúpia vyššie a dostanú ťažšiu úlohu, a ak úlohu nevyriešia, dostanú ľahšiu úlohu. Trasa, ktorú absolvujú, je teda prispôsobená potrebám študentov.
V rámci adaptívnej trasy je možné vytvoriť niekoľko úrovní obtiažnosti, zvyčajne pracujeme s 1 až 5 úrovňami obtiažnosti. Počet úrovní obtiažnosti závisí od učebných osnov a vedomostí, ktoré sa majú preniesť, a hlavne od vôle učiteľa. Samozrejme, že sa nájdu adaptívne trasy, kde sú uvedené len 1, 2 alebo 3 úrovne obtiažnosti, ale môžu byť aj také, kde je 5 úrovní obtiažnosti.
Pri použití adaptívnych trás nezavádzame žiakom nové učivo, skôr samotná štruktúra trasy predpokladá, že je dané, že žiaci sa už s učivom stretli, potrebné vedomosti už na určitej úrovni zvládli, len ich prehĺbenie a precvičenie možno zopakovať, treba vysvetliť a objasniť.
V praxi to znamená, že v prípade adaptívnej trasy je v podstate potrebné riešiť snímku len vtedy, ak dostanete úlohy. Ak úlohu nevyrieši, dostane pomocnú úlohu, ak sa aj tu stretne s ťažkosťami, až potom mu pomôžeme teoretickými podkladmi a pomocnými otázkami, videom a pod. O nich budeme písať neskôr.
Žiak postupuje od ľahších úloh k ťažším, pričom v praxi sa jednotlivec v závislosti od úspešnosti riešenia úlohy posúva medzi úrovňami nahor alebo nadol.
Ak žiak nevie úlohu vyriešiť, učiteľ mu vysvetlí správne riešenie.
Potom žiak vždy dostane ľahšiu úlohu. Ak však žiak rieši bez pomoci
a úlohu, potom dostane ťažšiu úlohu.